Dva mesiace ubehli rýchlejšie ako dva týždne. Neverím, že mám za sebou už takú veľkú časť celého môjho pobytu. Pre tých čo si mysleli, že si po pár týždňoch na všetko zvyknem a hravo sa adaptujem musím povedať, že sa mýlili. Ešte vždy sa mi stáva, že v spontánnosti oslovím Američana po slovensky. Ešte vždy mi chýba MHD a naše jedlo plus pitie a ešte vždy sa mi v noci sníva o Bratislave, o meste ktoré tak nenávidím a milujem zároveň. Neznesiteľne mi chýbajú aj moji priatelia a rodina. Človek čo tvrdí, že sa dá úplne adaptovať v cudzom prostredí a ešte k tomu aj v cudzej kultúre a krajine, sa mýli.
Dva mesiace a toľko málo času, na komunikáciu, na blogy a na DOMOV. Tým myslím ten môj slovenský domov. Ako rýchlo tie dva mesiace ubehli, našťastie zanechalo aj zaujímavé zážitky a skvelé nové skúsenosti. Skúsim teda zhrnúť, čo sa za posledné dva mesiace v mojom novom americkom živote udialo.
Keď som prvý raz dorazil do svojho nového domu, tu v Texase, bol som naozaj vzrušený ohľadom toho celého boomu ohľadom sťahovania a nového života. Dostal som do rúk nový telefón, bez čísiel, bez zápiskov v kalendári, vyčistený od predchádzajúceho používateľa. Dostal som sa do nového sveta, kde som mal začať od začiatku. Spoznávať okolie, spoznávať nových ľudí ale predovšetkým, spoznávať samého seba. O začiatku školy som písal už písal. Mnohí "odborníci" na študijný rok v zahraničí ma varovali o možných rizikách, psychologických ťažkostiach a problémoch, ktoré sa môžu počas prvý týždňov v cudzom svete dostaviť. Ja som našťastie na to nemal ani čas. Hneď ako začala škola som sa zamestnal ako sa len dalo. Americké školstvo ponúka veľa poškolských aktivít. Trávim teda väčšinu času v škole. Zapísal som sa taktiež do miestnej posilňovne, kam sa snažím z času na čas, keď mám voľno, zájsť. A predovšetkým, hneď na začiatku som si našiel aj vzťah, ktorý ma stál najviac času. Takže žiadna "Homesickness" ani čas na nudu v mojom prípade, našťastie nehrozí.
V posledných dvoch mesiacoch som si stihol užiť aj nejaké aktivity, ktoré som si vždy prial zažiť. Môj hosťovský otec Gary ma učil jazdiť na jeho džípe po okolí. Vraj mi to dosť šlo :) Stihol som už aj americký Homecoming čo je niečo ako náš venček no v trošku menej formálnom, americkom prevedení na disko a techno hudbu. Pred pár dňami som si aj odohral v školskom predstavení Shakespearovej hry "the Tempest" kde som si aj napriek vedľajšej úlohe, naozaj splnil jeden z mnohých snov. A na záver som predvčerom zasa vystupoval na koncerte zborového spevu kde som bol členom nášho školského zboru.
To som ale určite ešte zabudol niečo spomenúť! Takže vidíte, nemal som veľa času nudiť sa a podliehať psychickým nátlakom zmeny prostredia.
Čo mi za tie posledné dva týždne ale najviac chýbalo? dovolím si byť opäť sentimentálny. Chýbali mi samozrejme moji priatelia, s ktorými som kvôli časovým posunom a mojej "zamestnanosti" nekomunikoval tak často, ako som plánoval, za čo sa samozrejme ospravedlňujem. Moja rodina detto, tí čo mi občas lezú na nervy a ja im taktiež mi teraz nesmierne chýbajú. Preto aspoň touto formou pozdravujem svoju rodinu, ktorá nemá veľa iných možností zistiť, ako sa mám.
Chýba mi naďalej moje rodné mesto, ktoré je mojim útočiskom keďže už v ňom poznám väčšinu zákutí a skratiek a vždy tam mám kam ujsť. Chýbajú mi naše krásne lesy, ktoré sa ku tým zoschnutým, texaským, nedajú prirovnávať. Chýba mi toho naozaj veľa a myslím si, že veľa z vecí, ktoré som pred tým bral ako samozrejmosť. Preto si myslím, že najväčší zážitok, ktorý som zatiaľ za posledné dva mesiace zažil bolo uvedomenie si všetkých maličkostí, ktoré mi tak nesmierne chýbajú a ktoré som DOMA bral ako samozrejmosť ktorú si môžem hockedy dovoliť.
 |
| Ja v mojej Shakespearovskej role |
 |
| Ja, moji dvaja Otcovia, Daniel a známi americký športovec na AIDS walku |
 |
| Po zborovom konecrte ;) |
 |
| Náš americký džíp na ktorom som sa s Garym učil jazdiť, Oldsmobile. (Všimnite si malú slovenskú vlajku na zadnom, bočnom skle) |
 |
| Víkend na lodi :) |
