Začalo to žeravým ohňom a plameňmi, ktoré spôsobila ruka primitívneho človeka. Cez horúci západ slnka som vošiel do svojho prvého, nového domovu v živote. Skrz vlhkú noc a vypálený asfalt pri dyme zo spáleného hovädzieho.
Pokračovalo to cez ľadové prievany z vnútorných klimatizácií a kontrastných horúčavách z betónových stavieb. Aj on patril medzi tie začiatky. On, ktorého meno nikdy nezabudnem. Oného cudzinca, čo ukradol mi niečo, čo ostalo s ním. Mne nechal len púhe drobky.
Ďalej cez dlhé dni a noci, kde najlepším spoločníkom mi bola stena a dvere z odľahčenej triesky.
V malej kocke, kde nechával som svoj boľavý župan počas dňa a v noci polohu telesnú ani duševnú som správnu nájsť nedokázal.
Potom bolo nič. Dlhé, veľké nič a pár bodnutí. Tie som už necítil. Medzi kožou a svalstvom mi stvrdla vrstva tuku a srdce sa roztopilo do tých najmenších kapilár.
Už necítil som nič. Chytila ma hniloba.
Potom si ma zachránila ty, moja drahá, ktorá jediná ako kontakt so snom moravým si mi. Iba skrz teba viem, že som nikdy nezaspal a neprebudil sa.
Ty a tvoj brat, boli ste mojou rodinou. Jedinou rodinou, ktorú som kedy mal a pri ktorej som sa nebál zajtrajška a ani večernej luny. Bola si moja princezná, moja záchrana od nekonečných stropov a môjho žiaľu striekajúc naň.
Bola si, boli ste.
Ďalej to pokračovalo dlhými nočnými výletmi a rozpravami. Dlhými filmami a hodinami v škole. Dlhými cestami, ktoré sme spolu prešli. Tak sme nechali čas plynúť a vedeli sme, že o chvíľu sa to všetko skončí. Na rozdiel od ostatných.
Pálivé slnko a štipľavá rezonancia tvojej hlasnej hudby. Vôňa tvojho tela a naša čistá láska, ktorá spojila dve siroty. Zvrátení súrodenci sa spojili v jednu dušu.
Horúce slnko, vôňa obilia, nafty a jedla s mexickou hudbou v pozadí. Kľukaté cesty a tvoje staré auto.
Dlhý chodník na beh a spoločné plány. Dlhý rok, ktorý veľmi rýchlo ubehol.
Tak dlho sme očakávali koniec, že sme zabudli na to, čo sa to s nami deje. Ja som ale nezabudol.
Taký bol môj rok, to slnko ešte vždy cítim na svojich tmavých rukách. Teším sa, že sme sa stali no vnútri za tebou plačem každý deň. Také už nebude a napodobeniny neberiem.
Cítim tie isté vône, počujem tie isté tóny a zvuky. Počujem tvoj hlas milena moja.
Vidím tie tváre a spomínam na všetky dni no mám pocit, akoby sa tak nikdy nestalo. Iba ty sa mi nezdáš. Ty si naozaj bola. Všetko ostatné nejako ostalo tam a ja už to nikdy nezažijem. Ostali mi iba tie obrazy keď zavriem oči.
Je to zvláštne. Jeden rok a čo to zmenilo. Niečo veľké som u teba nechal. Leží to v tej rozpálenej hline, kde sadili sme spolu naše kamarátstvo. Kde žil som ako cudzinec. Nedokážem o tom rozprávať, mám z toho traumu a bojím sa, že by mi neverili. Nikto si to totiž nedokáže predstaviť.
Bol to jeden krátky, dlhý rok. Bola si to ty a všetko čo bolo pred tým a potom. Nechápem všetkému a som z toho dodnes zmätený. Tie tváre na mňa pozerajú a tá istá hudba hasne. Na všetko sa pomaly zabúda a aj rozhorúčený asfalt texaského poludnia chladne a redne. Rozožiera ho čas a všetci tí, čo poň podupali. Takí som ja. Som asfalt, roztápajúci sa ďaleko od obchádzky, na ktorej som sa na čas ocitol. Čím ďalej ma ťahajú, tým viac zabúdam, kde všade moje uličky viedli. Som z toho zmetený. Stalo sa mi tam všetko a vlastne pri tom úplne nič. Nechal som tam niečo vzácne a ja už nikdy nebudem taký istý. Chýbaš mi a nikdy na teba nezabudnem. Sestra moja, slnko, vôňa, samota a sny. Nech aspoň na vás slnko svieti.
