Život číslami zrátaný

Vďaka môjmu spolužiakovi som narazil na stránku, ktorá dokáže vykalkulovať skoro všetko, čo sa mechanicky vyrátať dá. Celkom fajn vec nie? 

Vždy som sa zaujímal, koľko krát som od narodenia - prešiel krokov, nadýchol a vydýchol vzduchu, zakašľal, hodín spal, kilometrov prešiel. Tieto veci mi však ani technicky najvyspelejší internetový projekt zatiaľ nevyráta. Našťastie. 

Zato ale vyrátal niečo iné.

Trocha som sa na tej stránke pohral a vyhľadával rôzne dátumy a udalosti podľa čísiel. Po chvíľke objavovania som zadal aj svoj dátum narodenia. Sledoval som všetky tie dni a čísla a zaraz sa ma zmocnil veľmi zvláštny pocit. Niečo medzi ľútosťou a sklamaním. Čísla uvádzali presne vyrátané počty rokov, mesiacov a dní, ktoré ubehli od sekundy môjho narodenia. Možno sa niektorí divia, prečo som sa cítil tak "sklamane" po tom, ako som sa túto vec dozvedel. Však to musí byť skvelé vedieť koľko dní už napríklad stihlo prejsť!

To čo ma tak zamrzelo pri pohľade na tie čísla je skutočnosť, že si na závažnú väčšinu vôbec nepamätám. Vyšlo mi v číslach, že žijem presne -

16 rokov 6 mesiacov 7 dni

861 týždňov 7 dni 

6034 dní 

čo je spolu 16.51 rokov 

6034 je dosť veľké číslo. Rok má "len" 356 dní a väčšina z nás ho považuje za dosť dlhý. Medzi mojimi 6034mi dňami, sú všetky zážitky ktoré som kedy zažil. Každé jedno miesto ktoré som videl, všetky kroky a kilometre odchodené. 

Keby ste sa ma ale spýtali, čo sa stalo napríklad 3359. deň, sám by som si asi ťažko spomenul a bojím sa, že by to niekedy nejaký stroj vedel zistiť.

Otázka ktorá mi ale vŕta hlavou je : Bola väčšina s tých dní prežitá naplno? Stálo za to, prežiť tých 6034 dní? Dalo sa to prežiť lepšie? Stihnúť viac? 

Niektorí ľudia prežijú za svoj život oveľa viac dní, o MNOHO viac a predsa si na tieto otázky nikdy nebudú vedieť odpovedať a svoju odpoveď si zoberú zo sebou až do hrobu. 

Vyšlo mi, že mám 16,5 rokov. No čo som za ne stihol a dokázal? 

Táto otázka mi asi nikdy, v žiadnom veku neprestane vŕtať v hlave.

Občas si povieme, ako rýchlo ubehol dnešný deň, či týždeň alebo dokonca i rok.

No treba dávať pozor, aby sme takto nezačali chápať celý svoj život. Niekedy si ani nevieme predstaviť ako rýchlo dokáže život ubehnúť. Iróniou toho čo píšem je, že článok, ktorý teraz čítate, píšem už dosť dlho. Resp. nemal som ho dokončený a tak som každý deň prišiel a niečo dodal. Vždy som ale k tomu dodatku musel zmeniť vyššie uvedený počet dní o jednu cifru. Začal som teda s počtom 6029 dní života a končím s číslom 6034. Päť dní mi trvalo napísať svoj jednoduchý článok, kvôli ktorému rozťahanosti , som aj zabudol, čo som ním vlastne chcel povedať. Taký je asi nakoniec aj náš život. Robíme niečo, robíme a zrazu sa nenazdáme a tých cifier v našom živote pribudlo neskutočne veľa a my sme nakoniec ani nestihli alebo nedokázali to, čo sme vždy chceli. A na to treba dávať pozor.

Hlavné je asi len to, aby sme tie dni nepremárnili, aby tie čísla nerástli zbytočne ale aby sme tomu počtu pripísali nejaký význam. 

A čo vy? Koľko dní máte už za sebou a koľko z nich zato stálo? 

stránka na vypočítanie a vyriešenie všetkého, čo sa cez počítač vyriešiť dá má adresu: http://www.wolframalpha.com/

Virtuálna realita

Pred pár dňami sa ku mne dostalo isté video, reklama zobrazujúca nový model telefónu od značky Samsung. Dôvod toho, prečo toto video spomínam ale nie je mobil ale niečo úplne iné. Reklama má v každom prípade pôsobiť ako návnada, propaganda produktu/výrobku, ktorá má za cieľ navábiť čo najviac "konzumentov" (povedzme užívateľov).
Táto reklama sa svojím spôsobom od iných reklám, skoro ničím nelíši. Avšak keď som prvý krát video zhliadol, miestami ma až zamrazilo na tele, neviem teraz či viac s podkladu, ktorým bola hudba z jedného skvelého soundtracku alebo z reality, ktorá je vlastne vo videu druhotne ukázaná.
V spomínanej reklame sa v priebehu jednej minúty ukáže záber na pár ľudí, ktorým pri využívaní nového produktu od samsungu, doslova letí čas.
Možno myšlienka reklamy nie je zlá, možno je ten telefón naozaj skvelý. Vec sa má ale tak, že video zobrazuje dnešnú realitu, dnešnú "virtuálnu" realitu a to, ako sa s nami prepája deň čo deň. Váš názor na toto si vytvorte sami po tom, čo si video pozriete pod týmto článkom.
Tak čo? Našli ste sa v princípe niekde v tej reklame? Aj vám niekedy tak letí čas a vlastne ste za tú dobu nič nestihli? Mňa teda desí práve to, že vo veľkej miere to je aj môj problém, no mám dojem, že tiež nebudem jediný.





Video končí slovami "straťte sa vo svete zábavy ako nikdy predtým"
(Hudba vo videu "Thomas Newman - arose" American Beauty soundtrack 1999) 

Biela porazila šedú temnotu

Sedím si v škole na ďalšej hodine, na ktorú si nespomeniem. Často si v takejto v chvíli sadám ku oknu. Vidím tak aspoň na kúsok sveta a aj keď sa moc nehýbe, je to predsa len čarovné. Dnes ráno som si takisto sedel a len pozoroval svet, keď v tom začalo snežiť. Snežilo dlho, pár hodín, na naše pomery dosť. Pomaly ale isto sa vymrznutá žlto zelená tráva a starobou a špinou porazené mestské chodníky, strácali pod bielou plachtou čerstvého snehu.

Pomaly sa strácala všetka temnota špinavého mesta, šedé cesty, byty, ufúľané autá ba aj odpadky a zvieracie exkrementy. Všetko upadlo v zabudnutie pod ľadovým darom z oblakov. Aspoň na chvíľu som mal pocit, že sme na začiatku, v bode nula, že je tu všetko nové a čerstvé. Ani stopy po človeku, len čistý sneh.

Po chvíľke sledovania tohoto procesu, som zahliadol s môjho okna malé deti zo školy, ktoré vyšli na zasnežený dvor, ktorý pod snehom vlastne ani nebol vidieť. Ako veľká biela lúka bez hraníc. Sledoval som úplne prvotné reakcie ľudí na čerstvo napadnutú bielu nádielku. Deti aj dospelí, sekundové paralýzy, pri ktorých všetci prežívali nejakí pocit, neviem presne o aký pocit išlo ale mám dojem, že všetci pri pohľade na nový sneh niečo cítia, cítili. 

Pár sekúnd prešlo a svet sa vrátil do pohybu. Decká sa rozbehli na ihrisko podupajúc všetok napadaný sneh. Učiteľky sa dali do reči. Chodci sa začali ukazovať a pomaly sa odhodlali prechádzať po snehom zasypaných chodníkoch. Sneh aspoň na chvíľu spomalil svet. Autá sa vynorili na parkoviskách spod bielej periny a vyryli do snehu šedo hnedé stopy po kolesách, dymom z výfuku začiernili biely sneh.

Ostal som v škole ešte dlho po skončení vyučovania v ten deň. Domov som sa vybral až pri zotmení. Kráčajúc sám po zasneženej ulici ma kŕmilo neznámou energiou. Po nastúpení do autobusu akoby všetko bolo bez zmeny, ľudia si pokojne čítali, hádali sa, nevnímali, volali. Autobus šiel pomaly, takže som si každodennú cestu dnes neobyčajne zmenenú, mohol o to viac vychutnať. 

Vystúpil som v centre, kde bolo všetko po starom. Sneh roztopený autami a uponáhľanými chodcami, šedé chodníky vykúkali spod roztečenej čľapkanice. Doprava paralyzovaná no nie od údivu ale od stresu a nepozornosti. Zápchy, hádky, havárie, krik. Čarovná nálada ma začína pomaly prechádzať. Nasadám na trolejbus, vyberám sa domov s pocitom, že čaro ľudia prestávajú vnímať. Prídem domov, na uliciach už nie je sneh ale napoly roztopený, napoly stuhnutý dážď. Hádam zajtra znovu napadne, pokryje temnotu šedých častí nášho mesta a ja sa tak zobudím do čarovného sveta nenarušenej snehovej periny. 

Takto znie moja nálada práve teraz

 http://www.youtube.com/watch?v=5xbILlr4RsA

"Zverejníš svoje tajomstvo?"

Pred pár mesiacmi, keď som bol v zahraničí na študijnom pobyte, dostal som sa do istej zapadnutej mestskej knižnice. Myšlienka stráviť tam nejaký ten čas mi prišla ako veľmi vhodná a tak som aj urobil. Kramoval som cez rôzne tituly neroztriedených kníh, cez knihy o chudnutí až po kórejčinu pre samoukov. Po dlhých minútach nezaujímavých objavov som predsa objavil niečo, čo upútalo moju pozornosť. Vytiahol som hrubú tmavú knihu, na ktorej boli rôzne obrázky akoby kolážou nalepené na obale.
Prezrel som si knihu, na prvý pohľad obyčajná učebnica z divným, zaprášeným obalom.
Položil som ju na osamelý stôl v kúte, kde som si ku knihe prisadol a začal zisťovať o čo ide.
Kniha mala názov "the lifetime of secrets" (život tajomstviev) a presne o tom aj bola. V knihe sa nachádzali stovky anonymných tajomstiev od stoviek anglicky hovoriacich neznámych odosielateľov. Nešlo o tajomstvá, ktorá sú v našich životoch denno-denne zobrazované ako vlastne verejné (typu "dnes som si neumyl zuby"). Išlo o tajomstvá, ktoré nepoviete len tak hocikomu. Ide o veci, ktoré nás mnohých možno desia a čo je na tom zaujímavé, veľa krát si myslíme, že sme s týmto naším tajomstvom sami. Ja som si osobne pri listovaní knihy toho dňa asi dvadsať krát v duchu uvedomil niečo ako "do kelu! tak nie som sám!"
Myslím si, že takýto anonymný spôsob prejavenia sa, môže veľmi pomôcť. Možno nepomôžete sebe samému ale niekomu, kto si myslí, že je tam sám zo svojím problémom, ktorý možno máte aj vy. V mojom prípade mi to miestami dosť pomohlo.
Tajomstvá síce nie sú tajomstvá, ak ich niekomu prezradíme ale nie je pocit, že moje tajomstvo pozná ešte niekto iný (možno aj neznámy človek) krajší, ako ten, že si našu tajnôstku berieme až do hrobu? A čo by sme už len boli bez tajomstiev, túžob a najtajnejších snov?


Niektoré tajomstvá ktoré si pamätám zneli asi takto:


"...Každé ráno sa bojím nechať visieť moje nohy na boku postele, lebo mám strach z príšery, ktorá žije pod ňou. Mám 47 rokov...."


"..Moja manželka nevie, že keď sme spolu v kostole, tajne používam svoj telefón a dohadujem si rande z cudzími ženami..."


"Môj milenec je členom extrémistickej pravicovo-kresťanskej strany v jeho stredných rokoch, ktorá otvorene bojuje proti imigrantom a homosexuálom. Ja ale som chlap" 


"(toto tajomstvo bolo napísané na pohľadnici s obchodným supermarketom TESCO)... vždy keď vidím starých ľudí pracovať tu za kasou, bojím sa o svoju budúcnosť..."


"Je mi zle z mojej generácie..."


Ak by ste náhodou zatúžili po nejakých ďalších tajomstvách, našiel som aj stránku organizácie, ktorá tú knihu navrhla a na tento projekt sa s miliónom utajených odosielateľov tajomstiev vydala.

http://www.postsecret.com/ alebo twitter http://twitter.com/postsecret (stránka i tajomstvá sú v angličtine)



Tak čo? ste stále jediní? Netúžite aj vy niekde
verejne nechať, svoju tajnosť?

"Vždy keď vidím ľudí baviť sa a smiať sa, žiarlim. Kiež by som sa aj ja tak mohol opäť cítiť.."

Alea iacta est, alebo začiatok na začiatok

Ako začať? Čo má človek napísať na začiatok aby zaujal? Kto som? Čo som? Otázky a otázky. A či znám na ne odpovede?

Kto som? 
Som cynik, viac cynik ako ostatné vlastnosti ktoré sú vo mne. Okrem toho sa však snažím byť aj Idealista, Fajnšmeker, Umelec, miestami dobrý človek ale hlavne byť sebou
Pohľad na svet striedam, často býva zlý a negatívny miestami s odporom k všetkému, čo vidím.
Zato všetko si ale zasa viem vychutnať krásu, keď mám svoj deň. Snažím sa vidieť svet inak, keď sa mi to nedarí, aspoň si ten štatút vydupem.

Čo mám rád? 
Všetko sa napísať nedá. Ale dá sa čo-to spomenúť.
Predovšetkým mám rád rovnováhu, v prírode ale aj v každodennom živote. Bez rovnováhy svet nedokáže existovať (viz. dnešné situácie vo svete). S tohoto vyplýva, že mám rád prírodu, všetko naturálne a verím, že príroda a jej sila je viac, než ostatné "neprírodné" neviditeľné javy.
Mám rád umenie, neskôr sa budem snažiť vysvetliť prečo. Cestovanie a spoznávanie nových ale i starých ľudí !
Ešte k tomu zopár maličkostí - (veci čo mám rád)
Mlieko s medom, Med samotný, Čaj (najmä žihľavový), Chladno, Vôňu škorice, záhradkárčenie, Príjemné chvíle s peknou hudbou ktoré by som najradšej zastavil, Oranžovo-ružové východy a západy slnka, Výhľady z vysokých miest buď na les alebo na mesto, komorné predstavenia, farby, nostalgiu, spomínanie na veľmi staré doby, keď celý deň chodím s kamienkom v topánke a potom sa večer vyzujem a uľaví sa mi, cesty vlakom, zvuk saxofónu a mnoho, mnoho iného!


Čo naopak nemám rád -
Vlas za tričkom, stereotyp, kôpor, keď neviem v dome nájsť svoju mačku, keď neviem nájsť hocičo, keď mám pocit, že som piate koleso u voza, hlupákov z veľkými autami, keď ľudia súdia a nepoznajú, keď sa mi rukáv trička zošuchne k ramenu ako si navliekam sveter, falošnú vianočnú atmosféru, samotu (aj keď najviac formuje môj život a je moja súčasť) a tak isto mnoho iného.

Prečo som tu? 
Hľadal som miesto, kde sa môžem častejšie a stručnejšie vyjadrovať k veciam ktoré ma zaujímajú, bez písania veľkých článkov (ako som robil na http://cinamonikos.blog.sk/) ale kratšími "výstrelmi" mojej fantázie z odtieňom mojej nálady a názorov samozrejme.

Dúfam, že budete mať šancu SPOZNAŤ ma a tak isto i ja vás.

Na obrázku : stena s nápisom "It´s cool being the only one, but it´s lonely" (Je štýlové byť sám ale je to osamelé) od neznámeho "umelca" s piesne "SURPRISE" od Gnarlsa Barkleyho.