A je to tu! Presne o dva dni sa pre mňa začína nová kapitola života. Aspoň teda na desať mesiacov.
16. Augusta odchádzam na študijný pobyt do Spojených štátov, na juh do štátu Texas.
Pocity ohľadom odchodu sú naozaj zvláštne, miestami až pre mňa nepoznané. Eufória z nového ale aj strach a skľúčenosť spolu s nespavosťou, aj tak vyzerajú moje posledné dni pred odchodom.
Očakávania od jedného roku v novom prostredí sú neopísateľné. Však dva roky na novej škole v rodnom meste mi zmenili život na nespoznanie.
Dnes v nedeľu som neľutujúc zorganizoval rozlúčkovú oslavu s mojimi priateľmi a rodinou. Uvedomil som si počas oslavy a aj dnešným dňom mnoho vecí. Často sa sám pred sebou sťažujem, čo za pofidérnu spoločnosť a známosti to mám. Veľa krát sa trápim, či ma tí ľudia naozaj majú radi a či by, nedajbože v prípade najhoršom, vyronili aj dajakú tu slzu za mnou. Dnes som si na šťastie uvedomil, že moji priatelia sú skvelí ľudia, ktorí mi budú veľmi chýbať a cítim, že ja tak isto im. Pri všeobecnom uvedomení si situácie na konci oslavy, za mnou prišli priatelia a lúčili sa so mnou naozaj prekrásne. Objatia a dotyky, tak ako by som si to aj želal.
Po skončení oslavy a odprevadení posledných hostí domov som si už konečne uvedomil, že je to tu. Naozaj odchádzam na rok preč do prostredia, ktoré si do momentu príchodu tam, nebudem vedieť predstaviť. Ide o zaujímavé seba spoznávanie čo sa týka takejto „výzvy“.
Dnes večer, počas písania tohto článku som si pekne zaspomínal, na posledné dva roky, ktoré v mojom živote zarezonovali zatiaľ najvýznamnejšie a samozrejme aj na osoby, ktoré to mali na svedomí. Ide o prvé dva roky na gymnáziu, ktoré ma naučilo omnoho viac, než len to, čo som počul na hodinách. Spomienky na uplynulé dva roky nesú hudbu a vôňu presne tých okamžikov, ktoré sa mi pri spomínaní najviac vynárajú v mysli. Vôňa uslintaného boxera a skvelá hudba pri zapadajúcom slnku a krásnom výhľade na mesto v byte dobrej kamarátky. Alebo nočné rozhovory u ďalšej známej, pri ktorej humoru a vedomostiach mi čas plynul rýchlejšie, ako ktorýkoľvek iný večer, a to všetko ešte okorenené čajom s medom a Edith Piaf. Či osoba s ktorou som sa smial tak veľmi, že už sa viacej ani nedalo. A na záver ďalší človek, ktorého som miloval tak veľmi, že sme utekali spolu do lesa len aby sme si mohli povedať, ako moc sa ľúbime. Plus vône ktoré nikdy v mojom vedomý neprestanú voňať a smiech ktorý sa nikdy neprestane ozývať.
Je to v niečom už naozaj veľké klišé ale nemôžem si pomôcť. Spomienky sú naozaj to jediné, čo človeku po čase pripomenie, že bol šťastný. Pripomenú mu to v momente, keď sa cíti zle a jediné východisko je nostalgia za „starými dobrými časmi“.
Dobré časy sú presne to, čo som zažil za tieto dva roky s ľuďmi, ktorých pokladám za svojich priateľov. Moje najväčšie očakávanie od roka v Amerike je teda podobné tomuto. Očakávam a prajem si, aby to bol rok plný nezabudnuteľných okamžikov a skvelých ľudí, ktorých budem môcť po tom roku zážitkov nazvať priateľmi. Dúfam, že moji terajší priatelia na mňa nezabudnú a že ma po roku privítajú tak isto krásne ako sa dnešným dňom so mnou rozlúčili.
Dúfam, že ten rok bude plný pozitív a budem z neho ťažiť ako sa len dá. Dúfam, že spomienky naň ostanú rezonovať v mojej mysli až do konca môjho života. Pretože niektoré doterajšie zážitky a spomienky určite budú.
Uvidíme
Na záver v patetickej nálade by som sa ešte rád poďakoval pár osobám, kvôli ktorým boli moje dva roky zážitkov a nezabudnuteľných spomienok vlastne také skvelé.
Ďakujem Klaudií
Za to, že bola vždy prirodzená a úprimná. Za prenádherné večery v škole, v meste alebo v byte pri čaji alebo koláčiku a starej hudbe v pozadí.
Za krásne predstavy a úvahy o krajšom živote. Za originálny humor, ktorý mi rozžiaril každý deň a noc keď sme spolu trávili čas.
Ďakujem Rebečke
Za zaujímavé výlety a návštevy domu umelcov. Za silvester na ktorý asi nikto z nás tak rýchlo nezabudne ;)
Za skvelú hudbu a podnety na smiech.
Ďakujem Lili
Za bezprostrednosť a dobrý pocit plus full service vždy keď som sa u nej vyskytol.
Ďakujem Vanduške
Za kultúrno-umelecké zážitky spolu s rozhovormi, či už hlbokými alebo úplne obyčajnými. Za dobrodružstvo a obetu a za snahu, udržať si ma ako blízkeho človeka.
Ďakujem Ninke H.
Za neskutočne skvelé spomienky pri ktorých sa budem rehotať ešte veľmi dlho (a nie len v trolejbuse) a za „freestyle“ v tanci, ktorý nebol nikdy taký zábavný ako s ňou.
Ďakujem Dušanovi J.
Za psychologickú a aj priateľskú pomoc, keď sa dalo. Taktiež za otvorenie očí a veľa krát aj uší (ďakujem za skvelú hudbu, ktorá ma tiež ovplyvnila)
Ďakujem Denke
Za tie všetky interné, humorné ale aj uplakané podnety a rozhovory. Za to, že ma ako jedna z mála brala takého aký som a že mi bola vždy ochotná poradiť, pomôcť a vypočuť ma. Za to, že bola jedna z mojich najbližších osôb a že mi dovolila cítiť sa pri nej maximálne prirodzene.
Ďakujem Ninke U.
Za prežitie ťažkých chvíľ ale tak isto aj tých pekných spoločne. Za prenádherné zážitky, spontánnosť a slobodu, ktorú som pri nej mohol prežívať. Za ignorovanie času a smeru, kamkoľvek a kedykoľvek sa šlo. Za to, že ma brala takého aký som aj keď to niekedy nebolo jednoduché, resp. to bolo nové a plné lozenia na nervy ;)
Ďakujem, že si bola môj naozajstný „priateľ“ od začiatku až po koniec (koniec, ktorý ešte nezačal).
Ďakujem Milovanej Osobe
Za krásne, rozprávkové tri týždne. Za výdrž, ktorú pri mne mala a obetu pri premáhaní svojich vlastných vnútorných bojov. Ďakujem za lásku a za to, že daná osoba pre mňa aspoň na takú chvíľu existovala.
Ďakujem však všetkým priateľom a priateľkám, ktoré som za posledné dva roky stretol a kvôli ktorým odchádzam s pocitom, že ma ani koniec sveta nevykoľají pri vedomí, že mám okolo seba skvelých ľudí, s ktorými mám úžasné zážitky a verím, že ešte fantastickejšie zážitky ešte len zažijeme.
Ďakujem za tieto dva roky a za všetkých, bez ktorých by to bolo čo i len trochu iné.
A trochu Spomienok!
Ďakujem za tieto dva roky a za všetkých, bez ktorých by to bolo čo i len trochu iné.
A aby ste na mňa nezabudli ;) ;) ;)
