Sledoval som svojich spolužiakov ako pred mojimi očami preháchadzajú viditeľnou tranzíciou z jednej životnej etapy na druhú, totálne inú. Narozdiel odomňa boli ale oni pripravení na túto veľkú životnú zmenu už mesiace dopredu. Zámena tak významných životných epizód nás raz za dlhú dobu vyruší v našom pohodlnom prežúvaní malých dní a pripomína nám všadeprítomnosť ubiehajúceho času a jeho tragickú férovosť.
Po skončení celej udalosti som sa šiel poprechádzať po chodbách budovy, v ktorej som trávil viac času ako doma. Z každej triedy na mňa v ozvene vyskakovali úsmevné spomienky, tváre ľudí s ktorými som trávil skoré rána nultých hodín a neskoré poobedné tmy počas sychravej zimy. Podvedomo som sa pri odchode otočil a pozrel za seba, či neuvidím známeho spolužiaka alebo spolužiačku, no zahliadol som len vyľudnenú chodbu. Už tam nikto nestál. Roztrúsili sa po meste, po krajine, po svete.
Nasadol som do auta a posledný krát pozrel do spätného zrkadla na moje dospievanie zhmotnené v jednej budove. Myslou mi prebleskol sekundový flashback, vyhodila sa mi husia koža, prehltol som horkastú slinu a pomaly odišiel preč. Na cestu domov som si zapol rádio a akurát pri nalaďovaní som narazil na skladbu, ktorú sme počúvali na rôznych udalostiach už v prvom ročníku. Je to v niečom príjemná skladba, ktorú by som mohol nazvať hymnou všetkých krásnych životných etáp a vzťahov, ktoré musia vždy principiálne, skôr či neskôr, skončiť.
"Větší než pokoj je můj nepokoj.
V mozku mi tiká jako věčný stroj:
Co prý mi brání sebrat odvahu
hledat a najít jeden z výtahů?"
