Chladný November

November začal chladom v podobe nepríjemných, prízemných mrazov a prvých bolestivých zážitkov. Augustové   počasie sa v mojej mysli nesie už len ako nepríjemná spomienka na prvé začiatky môjho života na novej strednej škole, v cudzom svete. Tie isté boľavé myšlienky samoty sa premenili do angličtiny, a zvláštne sny o hrozivých udalostiach zmenili prostredie, na to moje nové.
Istá chladná melanchólia ma prepadla začiatkom tohoto chladného Novembrového mesiaca. Nie je to ani kultúrny šok, ani domov, ktorý by mi chýbal. Ide o smutné udalosti, ktoré v posledných dňoch zmenili chod vecí v tomto novom, ešte stále bláznivom "veľkom svete".
Ako úspešný bol vo všeobecnosti môj začiatok, tak na mňa teraz voľajako doľahla jesenná únava z toľkého zvykania si a adaptovania. Pred pár dňami sa nám s mojou čerstvou polovičkou rozišli cesty a ja som stratil záujem o komunikáciu so všetkými novými ľuďmi, s ktorými som si za posledné tri mesiace predstavili mená.
Dalo by sa to nazvať ako nový začiatok, pri ktorom si tento raz už musím pomôcť len ja sám. Škola sa tu premenila na zdĺhavú, zbytočnú prestávku od môjho nového života s mojou novou rodinou. Uzavrel som sa aspoň na chvíľu do svojich myšlienok a kníh, ktoré som si sem priniesol a aspoň pomocou nich sa držím pri kontakte s domovom. Začítal som sa do japonského románu Norské Drevo od Haruki Murakamiho, aspoň teda počas dňa majú moje myšlienky dovolenku a to v Japonsku.
Všetko z ničoho nič akosi stíchlo a ja som sa ocitol trochu osamelý. Možno je to len krátka fáza a rýchlo sa to zmení nejakou neočakávanou náhodou, ako tomu bolo aj na začiatku. Alebo si na to proste po čase zvyknem.
Aby som z toho všetkého nevyhorel od nudy alebo neprepadol úzkosti, tvárim sa, že je nateraz škola len dlhý tréning zvládania nudy a samoty, a spoznávania seba samého v situáciach, pri ktorých vám nikto iný okrem vás nepomôže.
Mám tu okolo troch, ako-takých kamarátov, ktorí narozdiel od ostatných Američanov, po otázke ako sa mám, naozaj zaujíma aj odpoveď. Cez to všetko sa žiadne obrovské, socializačné akcie každý deň nekonajú.
Mám teraz dosť voľného času, začal som ho tráviť analyzovaním okolitého sveta a ľudí. Američan je pre mňa  naďalej veľmi zvláštny tvor, ktorého nech sa snažím pochopiť ako sa len dá, nedarí sa mi to.
Priateľstvá a vzťahy sú tu vo väčšine veľmi falošné. Snažím sa vyhýbať zovšeobecňovaniu no zatiaľ sa na vlastné oči presviedčam, že je všetko tak bláznivé, ako sa mi to zdá. Fráza "I love you", teda ľúbim ťa sa tu používa už častejšie ako pozdrav a ku skoro hoci komu, čím toto malé vyznanie citov, celkovo stráca zmysel. V prípade vážnych, hlbších vzťahov (ak je to tu ešte možné) teda chýba slovník na opísanie citov a jedinečnosti, resp. dôležitosti nášho partnera/partnerky. Debaty sa tu nesú v duchu stupídneho humoru a ohovárania, čím človek nadobro stráca dôveru ku každému, kto tieto rozhovory praktizuje.
Neviem, možno len očakávam veľa od detí a mladých ľudí v mojom veku. Možno mám len vysoké očakávania od človeka, čo už plno-právne rozhoduje o svojom živote a šoféruje auto (od šestnástich). Nuž nemôžem sa vyhnúť porovnávaniu s mladými ľuďmi z mojej školy, ktorí mi napriek všetkému prídu vo väčšine ako "osobnosti" a nie len jedni z davu.
Analyzujem toľko, až sa v občasnom cynizme uzatváram sám do seba a zo všetkého som trochu popletený. Často sa mi stáva, že sa ráno zobudím a neviem či sa mi ešte stále nesníva.
Hádam sa toto zvláštne, pochmúrne obdobie odoberie čoskoro preč a ja sa otvorím novým možnostiam a zážitkom presne tak, ako som to na začiatku plánoval. Skúsim svoje šťastie v najbližších dňoch na divadelnej pôde, kde by som sa cez konkurzy rád dostal do muzikálu. Zabralo by mi to v takom prípade veľa zbytočne voľného času na nudu a premýšľanie. Uvidím ako sa to všetko podarí.
Nateraz sa musím uspokojiť s touto dočasnou fázou môjho nového života tu, v cudzom svete. Čo nového som si zatiaľ z tohoto odniesol? pozorovaním priemerného Američana v mojom veku môžem hrdo povedať, Slováci, ste na tom stále o dosť lepšie čo sa týka spôsobu žitia života vo všeobecnosti. Taktiež som si našiel kopec času na seba samého, na možné neobjavené záľuby a trochu rozmýšľania. Avšak prajem si, aby sa to všetko nestalo od teraz zvykom, pretože jediné, čo si pri takom spôsobe nažívania tu, viem predstaviť, je samota.

Uvidíme...

Druhý mesiac

Sedím si na tichej ulici oproti môjmu domu v ktorom už druhý mesiac žijem svoj nový život. Texaské slnko pomaly zapadá a dodáva všetkému, čoho sa ešte nedotkol tieň, oranžový nádych. Počasie sa konečne upokojilo  a vonku pofukuje mierny, južanský vietor. Zmenilo sa aj ovzdušie. Konečne tú vôňu spoznávam. Pripomína mi jesenné poobedia kde som sa vracal domov zo školy, po mojej starej ulici. Zvláštne koľko malých spomienok na domov sa mi vynára, keď som tak ďaleko.
Dva mesiace ubehli rýchlejšie ako dva týždne. Neverím, že mám za sebou už takú veľkú časť celého môjho pobytu. Pre tých čo si mysleli, že si po pár týždňoch na všetko zvyknem a hravo sa adaptujem musím povedať, že sa mýlili. Ešte vždy sa mi stáva, že v spontánnosti oslovím Američana po slovensky. Ešte vždy mi chýba MHD a naše jedlo plus pitie a ešte vždy sa mi v noci sníva o Bratislave, o meste ktoré tak nenávidím a milujem zároveň. Neznesiteľne mi chýbajú aj moji priatelia a rodina. Človek čo tvrdí, že sa dá úplne adaptovať v cudzom prostredí a ešte k tomu aj v cudzej kultúre a krajine, sa mýli.
Dva mesiace a toľko málo času, na komunikáciu, na blogy a na DOMOV. Tým myslím ten môj slovenský domov. Ako rýchlo tie dva mesiace ubehli, našťastie zanechalo aj zaujímavé zážitky a skvelé nové skúsenosti. Skúsim teda zhrnúť, čo sa za posledné dva mesiace v mojom novom americkom živote udialo.

Keď som prvý raz dorazil do svojho nového domu, tu v Texase, bol som naozaj vzrušený ohľadom toho celého boomu ohľadom sťahovania a nového života. Dostal som do rúk nový telefón, bez čísiel, bez zápiskov v kalendári, vyčistený od predchádzajúceho používateľa. Dostal som sa do nového sveta, kde som mal začať od začiatku. Spoznávať okolie, spoznávať nových ľudí ale predovšetkým, spoznávať samého seba. O začiatku školy som písal už písal. Mnohí "odborníci" na študijný rok v zahraničí ma varovali o možných rizikách, psychologických ťažkostiach a problémoch, ktoré sa môžu počas prvý týždňov v cudzom svete dostaviť. Ja som našťastie na to nemal ani čas. Hneď ako začala škola som sa zamestnal ako sa len dalo. Americké školstvo ponúka veľa poškolských aktivít. Trávim teda väčšinu času v škole. Zapísal som sa taktiež do miestnej posilňovne, kam sa snažím z času na čas, keď mám voľno, zájsť. A predovšetkým, hneď na začiatku som si našiel aj vzťah, ktorý ma stál najviac času. Takže žiadna "Homesickness" ani čas na nudu v mojom prípade, našťastie nehrozí.
V posledných dvoch mesiacoch som si stihol užiť aj nejaké aktivity, ktoré som si vždy prial zažiť. Môj hosťovský otec Gary ma učil jazdiť na jeho džípe po okolí. Vraj mi to dosť šlo :) Stihol som už aj americký Homecoming čo je niečo ako náš venček no v trošku menej formálnom, americkom prevedení na disko a techno hudbu. Pred pár dňami som si aj odohral v školskom predstavení Shakespearovej hry "the Tempest" kde som si aj napriek vedľajšej úlohe, naozaj splnil jeden z mnohých snov. A na záver som predvčerom zasa vystupoval na koncerte zborového spevu kde som bol členom nášho školského zboru.
To som ale určite ešte zabudol niečo spomenúť! Takže vidíte, nemal som veľa času nudiť sa a podliehať psychickým nátlakom zmeny prostredia.
Čo mi za tie posledné dva týždne ale najviac chýbalo? dovolím si byť opäť sentimentálny. Chýbali mi samozrejme moji priatelia, s ktorými som kvôli časovým posunom a mojej "zamestnanosti" nekomunikoval tak často, ako som plánoval, za čo sa samozrejme ospravedlňujem. Moja rodina detto, tí čo mi občas lezú na nervy a ja im taktiež mi teraz nesmierne chýbajú. Preto aspoň touto formou pozdravujem svoju rodinu, ktorá nemá veľa iných možností zistiť, ako sa mám.
Chýba mi naďalej moje rodné mesto, ktoré je mojim útočiskom keďže už v ňom poznám väčšinu zákutí a skratiek a vždy tam mám kam ujsť. Chýbajú mi naše krásne lesy, ktoré sa ku tým zoschnutým, texaským, nedajú prirovnávať. Chýba mi toho naozaj veľa a myslím si, že veľa z vecí, ktoré som pred tým bral ako samozrejmosť. Preto si myslím, že najväčší zážitok, ktorý som zatiaľ za posledné dva mesiace zažil bolo uvedomenie si všetkých maličkostí, ktoré mi tak nesmierne chýbajú a ktoré som DOMA bral ako samozrejmosť ktorú si môžem hockedy dovoliť.

Ja v mojej Shakespearovskej role

Ja, moji dvaja Otcovia, Daniel a známi americký športovec na AIDS walku

Po zborovom konecrte ;)

Náš americký džíp na ktorom som sa s Garym učil jazdiť, Oldsmobile. (Všimnite si malú slovenskú vlajku na zadnom, bočnom skle)

Víkend na lodi :)

Požiare

Mnohí si iste môžu myslieť, že ide o žart alebo o nešťastnú náhodu spôsobenú mojou prítomnosťou. Dovolím si však podotknúť, že nejde o nič iné ako o smutnú náhodu v nesprávny čas. Hovorím o rozsiahlych požiaroch v štáte Texas, z ktorých sa väčšina odohráva zopár kilometrov odo mňa. Možno ste sa o tom ani nedopočuli, svet je k lokálnym správam ignorantský a keby niet môjho internetového pripojenia a denného prezerania slovenských správ, ani ja sám by som napríklad nevedel o leteckej tragédií v Rusku.

Nuž ako som už spomenul. V Texase došlo v posledných dňoch ku rozsiahlym požiarom. Vraví sa, že požiare zdevastovali viac než 400 000 hektárov pôdy čo je veru dosť veľká oblasť. Evidujú sa už aj prvé obete medzi ktoré patria aj malé deti a okrem iného gigantické škody.
Pôvodne som nevedel, čo mám k tejto udalosti napísať, no cítil som po čase nutkanie opísať stav okolitej krajiny a hlavne toho, ako tu ľudia žijú s vedomým, že pár kilometrov od ich "sveta" horí niekomu inému ten jeho a všetko mení v prach a popol.
Osobne sa mi pošťastilo a požiar sa mojej štvrti vyhol ale predsa ma trvajúce požiare nepriamo zasiahli. Napríklad v škole bolo včera cítiť celý deň dym a v diaľke za kopcami bola na obloha čierňava akoby prichádzala storočná búrka (kiežby, bol to naopak dym z obrovských požiarov.)

Jedinečné je sledovať to, ako sa zrazu s jedným problém vysporiadáva celý národ. Z okolitých štátov prichádzajú hasiči a miestny dobrovoľníci robia všetko pre to, aby aspoň spomalili postup obrovských požiarov. Istí neznámi pomocníci zobrali veci do vlastných rúk a začali svojimi autami rozvážať vodu pre požiarnikov a dobrovoľníkov. Fascinujúce.
Američania často točia o tom ako v časoch núdze a ťažkostí treba ostať suverénni a spolupracovať, držať spolu ako "jeden národ, jedna rodina". Znie to trochu otrepane lebo sme na to zvyknutí z filmov ale v niečom to naozaj je obrovská pravda.
My (našťastie) nevieme moc o prírodných katastrofách a pohromách ktoré vídame len vo filmoch. Naše Slovensko to polohou doslova vyhralo. Avšak predsa mi viazne v hlave jedna zvláštna rovnica, ktorá možno znie kruto, no v zásade môže posunúť veci ďalej.
Mám pocit, že odkedy vypukli požiare tu v Texase, ľudia si zrazu začali niektoré "samozrejmosti" vážiť. Zrazu  sa všetci sprchujú kratšie. Zrazu nikto nepolieva trávu. Zrazu sa všetci modlia za takú "banalitu" akou je dážď.
Domnievam sa, že utrpenie, či už také čo sa nás priamo dotýka alebo nám len "hrozí" je často spúšťačom zaujímavého správania u ľudí. Často je to práve utrpenie, ktoré nás prinúti zobudiť sa a čeliť všetkému čo nám a naším blízkym hrozí.
Američania, ktorí nie sú vo všeobecnosti moc šetrní sa rozhodli zredukovať používanie vody. A tým netvrdím totálne vypnutie vody alebo jej nepoužívanie. Myslím tým zredukovanie úžitku na hranicu, ktorá je pre nás akurát postačujúca a nespôsobuje zbytočné míňanie.
Niekedy keď vidím ako žijú podaktorí ľudia, dokonca veľa krát aj ja sám, predstavujem si ako by sme sa museli správať, keby sme nemali inú možnosť ako sa "uskromniť". Nuž, niekedy by sa asi aj nám zišla nejaká katastrofa. Nie kvôli smrti a škodám ale kvôli tomu, aby boli ľudia aspoň na chvíľu nútení žiť šetrnejšie a s veľkou šancou, že budú musieť pomôcť nezmámim..

Prajem si aby požiare skončili čo najskôr. Aby už nedochádzalo ku zbytočným škodám, či už na životoch, na materiálnych veciach alebo na prírode. No tak isto dúfam, že či už boli požiare spôsobené človekom alebo len obrovskými teplotami, všetci si z toho zoberú malé ponaučenie. Ponaučenie, že všetci dokážeme žiť nápomocnejšie a šetrnejšie (aj mimo zúfalej situácie), a že prírodu a jej neskutočnú silu a energiu nedokážeme skrotiť ani v dnešnej technologicky "najvyspelejšej" dobe.
Kiežby nás každá situácia v živote naučila vážiť si pre nás tak "samozrejmé" veci ako je dážď alebo pitná voda. Mňa to teda aspoň prinútilo zamyslieť sa.
Čo vy? nehrozí? :)

Oblasť Texasu a aktuálny výskyt požiarov. Moje mesto Austin je zhruba v strede pod tými plamienkami  :)

Prvý týždeň

Prvý týždeň úspešne absolvovaný. Mám pocit akoby som tu bol už minimálne mesiac a už onedlho odídem naspäť domov. Mám za sebou už aj prvý týždeň v škole, ktorý bol naozaj hektický. Prvé dva dni boli obzvlášť čudné. Nikoho som nepoznal a cítil som sa dosť mimo diania a "komunity". 

Našťastie som sa postupne začal púšťať do reči s novými spolužiakmi a tí ma zoznámili s ďalšími ľuďmi. Aspoň mám teda vedľa koho sedieť na obede. 

Školský systém tu je o dosť odlišný od toho nášho. Školy sú obrovské a skoro vždy je v nich veľký počet detí. Každá hodina trvá hodinu a pol a prestávky slúžia čisto na presun z triedy do druhej, resp. veľa krát z budovy do inej budovy. Na každej hodine sú iní ľudia, mám dojem, že tento zvyk najviac ovplyvňuje americkú kultúru. Vo všeobecnosti je Američan menej osobnejší a sociálnejší ako Slovák. Spôsobuje to, myslím si, presne tá nestálosť rovesníkov počas celého pobytu na škole. Som spokojný, že to máme rozumne vyriešené aspoň v tomto, že máme celý čas tých istých ľudí v triede na Slovensku. Žiak ma tým pádom viac času bližšie a lepšie spoznať rovesníka v triede. 

Rýchli presun z triedy do triedy a maximálne sústredenie, vyžadované na hodinách vedie americký národ k robotickému spôsobu života. Je už na vás, či to považujete za dobré alebo nie. Ja osobne som spokojný zo systémom, ktorý máme Doma.

Čo vnímam ako pozitívnejšie tu, je kontrastnejšia ponuka predmetov a hlavne ich voliteľnosť. Hneď ako som mal príležitosť vybrať si, nabalil som si čo najviac predmetov s umeleckým zameraním (Divadlo, Hudba) a humanitné predmety (literatúra, história, enviromentálna veda). Veda ako taká, matematika, chémia, fyzika môj rozvrh našťastie neuzrela. Nech je to dôležité ako len chce byť, rozhodol som sa, že je lepšie zamerať sa na veci, ktoré vás bavia ako na veci, ktoré sú spoločnosťou považované za "dôležité" a to nechcem znieť ako nejaký alternatívec. Vo všeobecnosti všade vo svete funguje rovnaká hierarchia predmetov. Vždy sú na vrchole vedy, potom jazyky a teoretické predmety a naspodku býva umenie. Je to škoda. Vari nie je kreatívnosť a fantázia tvoriť niečo krásne a originálne dôležitá? To isté platí aj u nás s nevýhodou toho, že o umení na našich školách toho veľa počuť nebudeme.

Uvidíme ako sa budú predmety ďalej vyvíjať a čo všetko sa naučím. Kompletne nové predmety a zamerania beriem maximálne s nadšením. Osobne dúfam, že bude tento rok bohatý aj na získané vedomosti v škole. A samozrejme, aj na nové známosti! 

Momenty na ktoré sa nezabúda

Už som tu tretí deň a beží to naozaj rýchlo. Včera bol fajn deň, plný nových zážitkov a tých momentov, na ktoré sa nezabúda (tie ktoré tak často spomínam). 

Dostal som sa prvý raz do centra Austinu. Je to naozaj obrovské mesto plné kontrastov, to je to čo sa mi na takých mestách zväčša najviac páči. Prechádzal som sa s Loranom po South Congress Avenue, teda po hlavnej ulici miestnych obchodíkov, tržničiek a motelov od výmyslu sveta. Narazil som na veľa zaujímavých miest, plus moje najväčšie prekvapenie bolo, keď ma oslovil jeden chlapík zo stánku s plyšovými hračkami s otázkou "Slovakia?" (mal som oblečené tričko so slovenským erbom, však prečo nie?). Bol som zarazený pretože v štáte Texas toho o Slovensku vedia, podľa mňa, veľmi málo. Chlapík sa ukázal byť americký Slovák, ktorý bol na Slovensku aj na takých miestach, kde som ani ja, domorodý občan, nebol. 

Večer som bol s Loranom na HAIRSPRAY muzikály, bol to naozaj zážitok. Najväčšie zimomriavky mi naskakovali keď spievala obrovská čierna speváčka. To bol teda zážitok! 

Po hre sme šli už okolo polnoci s Loranom domov jeho autom. Na moje prekvapenie dal dolu strechu a ja som sa mohol kochať nočnou atmosférou hlavného mesta, plného života akoby skoro na dlani.

Keď sme už šli diaľnicou na miesto, kde leží môj nový dom. Vypeckoval som nahlas auto rádio (keď momenty tak riadne, no nie?) a tam akurát hrali moju novú milovanú pieseň, ktorá i už taj dlho zneje v hlave.

Takže som šiel v aute bez strechy, po obrovskej diaľnici, so skvelou hudbou a rukami voľne poletujúcimi vo vetre. Nemôžem povedať, že to bol niekedy môj sen ale je to jeden s tých okamžikov, ktoré sa nám zaryjú do pamäte natoľko, že si ich vždy budeme môcť ako fotogenickú spomienku vybaviť, keď zaspomíname dozadu. Momenty ako tieto milujem. Nemusia to byť extra špeciálne zážitky ako ich poznáme z filmov. Ide o skromné, príjemné minúty z nášho života, ktoré nám po čase, keď si na ne spomenieme povedia, že ten život možno stál za niečo.

Jeden z tých nápisov, ktoré nech sú napísané obyčajne ako len chcú, vás vždy potešia :)

South Congress Avenue, Donwtown Austin,TX

Na mieste!

Takže dnes už sa mi to oficiálne začína. Ležím v posteli v novom dome, v novej krajine a so sedem hodinovým posunom času do zadu. Ťažko opísať prvé pocity. Môj let z New Yorku do Austinu bol celkom hladký. Americké aerolínie sú najbyrokratickejšia spoločnosť akú som zatiaľ stretol. Okrem vzduchu majú spoplatnené skoro všetko. Stretol som aspoň príjemnú slečnu v lietadle, ktorá žije v Austine a povedala mi o meste veľa, plus privítala ma v jej mene v štáte Texas. Ak sú všetci ľudia takí milí ako ona, malo by to byť všetko skvelé.
Na letisku ma už čakal môj budúci ročný otec, Loran s nápisom "Welcome Nik to Austin" a ja som v tom momente, keď som ho uvidel pochopil, že s týmto človekom budem nažívať najbližších desať mesiacov.
Hneď ako sme vyšli z letiska tak mi dala facku obrovská horúčava, ktorá sa v Európe ešte našťastie nedá zažiť (103 farenheitov, teda vyše 42 stupňov).
Idúc v aute po veľkej ceste do budúceho domu som videl zapadať obrovské oranžové slnko, ktoré je tak dobre známe z filmov juhu a juhozápadu. Keď som došiel domov a uvidel svoju novú izbu, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Na jednu stranu radosť z niečoho nového a vlastného a na druhú, neopísateľný pocit vnútornej paniky nad nezmeniteľným osudom toho, že tu budem vyše jedného roka. Našťastie netrvalo dlho a po prezretí si nočného okolia a "udomácnení sa", som sa upokojil a všetko zobral z radosťou. Avšak stále mi je ťažko uvedomiť si, že toto teraz nie je len dovolenka, ktorá do troch týždňov skončí ale ročná a "reálnejšia" skúsenosť. Nuž, mám pocit, že tie naozajstné emócie a zmiešané pocity ešte len prídu. Uvidím ako sa mi bude žiť v kultúre, ktorou som vždy opovrhoval a medzi ľuďmi, ktorých som vždy bral trochu s rezervou. Uvidíme čo zajtrajšok dá. Každý nový zajtrajšok od teraz

Už

Je to tu. O pár hodín sa začína to veľké, očakávané divadlo. Všetky rituály dokonané. Pobalený, oholený, navoňaný a s pocitom, že odchádzam vyrovnaný s cestou a bez pocitu smútku, že tu nechávam niečo nedokončené.

Od dnešného dňa sa budem snažiť informovať o svojom „novom živote“ o čosi častejšie.

Album s názvom „Už“ od Riša Mullera je to posledné, čo dnešnú noc (a poslednú noc v Bratislave) moje uši triezvo vypočujú. Ak to mám opísať tak ako sa žiada, tak dnešná noc sa dá nazvať koncom jednej kapitoly môjho života (alebo lepšie dočasnou pauzou) a zajtrajšie ráno zase naopak začiatkom inej, novej kapitoly, ktorá tu na najbližších desať mesiacov bude.

Uvidíme, aké bude všetko to, čo ešte len príde. Prajte mi prosím veľa síl a nezabúdajte tu na mňa. 

A je to tu! Nový začiatok a koniec. Plus poďakovanie

A je to tu! Presne o dva dni sa pre mňa začína nová kapitola života. Aspoň teda na desať mesiacov. 

16. Augusta odchádzam na študijný pobyt do Spojených štátov, na juh do štátu Texas.

Pocity ohľadom odchodu sú naozaj zvláštne, miestami až pre mňa nepoznané. Eufória z nového ale aj strach a skľúčenosť spolu s nespavosťou, aj tak vyzerajú moje posledné dni pred odchodom.

Očakávania od jedného roku v novom prostredí sú neopísateľné. Však dva roky na novej škole v rodnom meste mi zmenili život na nespoznanie.

Dnes v nedeľu som neľutujúc zorganizoval rozlúčkovú oslavu s mojimi priateľmi a rodinou. Uvedomil som si počas oslavy a aj dnešným dňom mnoho vecí. Často sa sám pred sebou sťažujem, čo za pofidérnu spoločnosť a známosti to mám. Veľa krát sa trápim, či ma tí ľudia naozaj majú radi a či by, nedajbože v prípade najhoršom, vyronili aj dajakú tu slzu za mnou. Dnes som si na šťastie uvedomil, že moji priatelia sú skvelí ľudia, ktorí mi budú veľmi chýbať a cítim, že ja tak isto im. Pri všeobecnom uvedomení si situácie na konci oslavy, za mnou prišli priatelia a lúčili sa so mnou naozaj prekrásne. Objatia a dotyky, tak ako by som si to aj želal.

Po skončení oslavy a odprevadení posledných hostí domov som si už konečne uvedomil, že je to tu. Naozaj odchádzam na rok preč do prostredia, ktoré si do momentu príchodu tam, nebudem vedieť predstaviť. Ide o zaujímavé seba spoznávanie čo sa týka takejto „výzvy“.

Dnes večer, počas písania tohto článku som si pekne zaspomínal, na posledné dva roky, ktoré v mojom živote zarezonovali zatiaľ najvýznamnejšie a samozrejme aj na osoby, ktoré to mali na svedomí. Ide o prvé dva roky na gymnáziu, ktoré ma naučilo omnoho viac, než len to, čo som počul na hodinách. Spomienky na uplynulé dva roky nesú hudbu a vôňu presne tých okamžikov, ktoré sa mi pri spomínaní najviac vynárajú v mysli. Vôňa uslintaného boxera a skvelá hudba pri zapadajúcom slnku a krásnom výhľade na mesto v byte dobrej kamarátky. Alebo nočné rozhovory u ďalšej známej, pri ktorej humoru a vedomostiach mi čas plynul rýchlejšie, ako ktorýkoľvek iný večer, a to všetko ešte okorenené čajom s medom a Edith Piaf. Či osoba s ktorou som sa smial tak veľmi, že už sa viacej ani nedalo. A na záver ďalší človek, ktorého som miloval tak veľmi, že sme utekali spolu do lesa len aby sme si mohli povedať, ako moc sa ľúbime. Plus vône ktoré nikdy v mojom vedomý neprestanú voňať a smiech ktorý sa nikdy neprestane ozývať.

Je to v niečom už naozaj veľké klišé ale nemôžem si pomôcť. Spomienky sú naozaj to jediné, čo človeku po čase pripomenie, že bol šťastný. Pripomenú mu to v momente, keď sa cíti zle a jediné východisko je nostalgia za „starými dobrými časmi“.

Dobré časy sú presne to, čo som zažil za tieto dva roky s ľuďmi, ktorých pokladám za svojich priateľov. Moje najväčšie očakávanie od roka v Amerike je teda podobné tomuto. Očakávam a prajem si, aby to bol rok plný nezabudnuteľných okamžikov a skvelých ľudí, ktorých budem môcť po tom roku zážitkov nazvať priateľmi. Dúfam, že moji terajší priatelia na mňa nezabudnú a že ma po roku privítajú tak isto krásne ako sa dnešným dňom so mnou rozlúčili.

Dúfam, že ten rok bude plný pozitív a budem z neho ťažiť ako sa len dá. Dúfam, že spomienky naň ostanú rezonovať v mojej mysli až do konca môjho života. Pretože niektoré doterajšie zážitky a spomienky určite budú.

Uvidíme

Na záver v patetickej nálade by som sa ešte rád poďakoval pár osobám, kvôli ktorým boli moje dva roky zážitkov a nezabudnuteľných spomienok vlastne také skvelé.

Ďakujem Klaudií

Za to, že bola vždy prirodzená a úprimná. Za prenádherné večery v škole, v meste alebo v byte pri čaji alebo koláčiku a starej hudbe v pozadí.

Za krásne predstavy a úvahy o krajšom živote. Za originálny humor, ktorý mi rozžiaril každý deň a noc keď sme spolu trávili čas.

Ďakujem Rebečke

Za zaujímavé výlety a návštevy domu umelcov. Za silvester na ktorý asi nikto z nás tak rýchlo nezabudne ;)

Za skvelú hudbu a podnety na smiech.

Ďakujem Lili

Za bezprostrednosť a dobrý pocit plus full service vždy keď som sa u nej vyskytol.

Ďakujem Vanduške

Za kultúrno-umelecké zážitky spolu s rozhovormi, či už hlbokými alebo úplne obyčajnými. Za dobrodružstvo a obetu a za snahu, udržať si ma ako blízkeho človeka.

Ďakujem Ninke H.

Za neskutočne skvelé spomienky pri ktorých sa budem rehotať ešte veľmi dlho (a nie len v trolejbuse) a za „freestyle“ v tanci, ktorý nebol nikdy taký zábavný ako s ňou.

Ďakujem Dušanovi J.

Za psychologickú a aj priateľskú pomoc, keď sa dalo. Taktiež za otvorenie očí a veľa krát aj uší (ďakujem za skvelú hudbu, ktorá ma tiež ovplyvnila)

Ďakujem Denke

Za tie všetky interné, humorné ale aj uplakané podnety a rozhovory. Za to, že ma ako jedna z mála brala takého aký som a že mi bola vždy ochotná poradiť, pomôcť a vypočuť ma. Za to, že bola jedna z mojich najbližších osôb a že mi dovolila cítiť sa pri nej maximálne prirodzene.

Ďakujem Ninke U.

Za prežitie ťažkých chvíľ ale tak isto aj tých pekných spoločne. Za prenádherné zážitky, spontánnosť a slobodu, ktorú som pri nej mohol prežívať.  Za ignorovanie času a smeru, kamkoľvek a kedykoľvek sa šlo. Za to, že ma brala takého aký som aj keď to niekedy nebolo jednoduché, resp. to bolo nové a plné lozenia na nervy ;)

Ďakujem, že si bola môj naozajstný „priateľ“ od začiatku až po koniec (koniec, ktorý ešte nezačal).

Ďakujem Milovanej Osobe

Za krásne, rozprávkové tri týždne. Za výdrž, ktorú pri mne mala a obetu pri premáhaní svojich vlastných vnútorných bojov. Ďakujem za lásku a za to, že daná osoba pre mňa aspoň na takú chvíľu existovala.

Ďakujem však všetkým priateľom a priateľkám, ktoré som za posledné dva roky stretol a kvôli ktorým odchádzam s pocitom, že ma ani koniec sveta nevykoľají pri vedomí, že mám okolo seba skvelých ľudí, s ktorými mám úžasné zážitky a verím, že ešte fantastickejšie zážitky ešte len zažijeme.

Ďakujem za tieto dva roky a za všetkých, bez ktorých by to bolo čo i len trochu iné.

A trochu Spomienok! 

 Ďakujem za tieto dva roky a za všetkých, bez ktorých by to bolo čo i len trochu iné.

A aby ste na mňa nezabudli ;) ;) ;)

http://www.youtube.com/watch?v=yM6dqLQ6Ja4

Oprašujeme starú "klávesnicu"

Hanbím sa za tú dlhú dobu, ktorú som tu nebol. Hádam, že aj to je neodmysliteľná súčasť mojej zložitej povahy. Nedokážem veci robiť priebežne a plnohodnotne. Tak isto vyzerá potom aj môj blog. Časové diery ktoré nezapláta ani najlepšie napísaný článok alebo spoveď.
Ak mi však neostáva iná cesta a sám som nútený aby som písal priebežne a aspoň v pravidelnejších časových intervaloch, je to akoby som si vykopal jamu sám pre seba. Avšak beriem to ako vec pozitívnu. V článku vyššie uvediem dôvody prečo sa tejto novej rutiny budem musieť, aspoň z časti, držať.