Istá chladná melanchólia ma prepadla začiatkom tohoto chladného Novembrového mesiaca. Nie je to ani kultúrny šok, ani domov, ktorý by mi chýbal. Ide o smutné udalosti, ktoré v posledných dňoch zmenili chod vecí v tomto novom, ešte stále bláznivom "veľkom svete".
Ako úspešný bol vo všeobecnosti môj začiatok, tak na mňa teraz voľajako doľahla jesenná únava z toľkého zvykania si a adaptovania. Pred pár dňami sa nám s mojou čerstvou polovičkou rozišli cesty a ja som stratil záujem o komunikáciu so všetkými novými ľuďmi, s ktorými som si za posledné tri mesiace predstavili mená.
Dalo by sa to nazvať ako nový začiatok, pri ktorom si tento raz už musím pomôcť len ja sám. Škola sa tu premenila na zdĺhavú, zbytočnú prestávku od môjho nového života s mojou novou rodinou. Uzavrel som sa aspoň na chvíľu do svojich myšlienok a kníh, ktoré som si sem priniesol a aspoň pomocou nich sa držím pri kontakte s domovom. Začítal som sa do japonského románu Norské Drevo od Haruki Murakamiho, aspoň teda počas dňa majú moje myšlienky dovolenku a to v Japonsku.
Všetko z ničoho nič akosi stíchlo a ja som sa ocitol trochu osamelý. Možno je to len krátka fáza a rýchlo sa to zmení nejakou neočakávanou náhodou, ako tomu bolo aj na začiatku. Alebo si na to proste po čase zvyknem.
Aby som z toho všetkého nevyhorel od nudy alebo neprepadol úzkosti, tvárim sa, že je nateraz škola len dlhý tréning zvládania nudy a samoty, a spoznávania seba samého v situáciach, pri ktorých vám nikto iný okrem vás nepomôže.
Mám tu okolo troch, ako-takých kamarátov, ktorí narozdiel od ostatných Američanov, po otázke ako sa mám, naozaj zaujíma aj odpoveď. Cez to všetko sa žiadne obrovské, socializačné akcie každý deň nekonajú.
Mám teraz dosť voľného času, začal som ho tráviť analyzovaním okolitého sveta a ľudí. Američan je pre mňa naďalej veľmi zvláštny tvor, ktorého nech sa snažím pochopiť ako sa len dá, nedarí sa mi to.
Priateľstvá a vzťahy sú tu vo väčšine veľmi falošné. Snažím sa vyhýbať zovšeobecňovaniu no zatiaľ sa na vlastné oči presviedčam, že je všetko tak bláznivé, ako sa mi to zdá. Fráza "I love you", teda ľúbim ťa sa tu používa už častejšie ako pozdrav a ku skoro hoci komu, čím toto malé vyznanie citov, celkovo stráca zmysel. V prípade vážnych, hlbších vzťahov (ak je to tu ešte možné) teda chýba slovník na opísanie citov a jedinečnosti, resp. dôležitosti nášho partnera/partnerky. Debaty sa tu nesú v duchu stupídneho humoru a ohovárania, čím človek nadobro stráca dôveru ku každému, kto tieto rozhovory praktizuje.
Neviem, možno len očakávam veľa od detí a mladých ľudí v mojom veku. Možno mám len vysoké očakávania od človeka, čo už plno-právne rozhoduje o svojom živote a šoféruje auto (od šestnástich). Nuž nemôžem sa vyhnúť porovnávaniu s mladými ľuďmi z mojej školy, ktorí mi napriek všetkému prídu vo väčšine ako "osobnosti" a nie len jedni z davu.
Analyzujem toľko, až sa v občasnom cynizme uzatváram sám do seba a zo všetkého som trochu popletený. Často sa mi stáva, že sa ráno zobudím a neviem či sa mi ešte stále nesníva.
Hádam sa toto zvláštne, pochmúrne obdobie odoberie čoskoro preč a ja sa otvorím novým možnostiam a zážitkom presne tak, ako som to na začiatku plánoval. Skúsim svoje šťastie v najbližších dňoch na divadelnej pôde, kde by som sa cez konkurzy rád dostal do muzikálu. Zabralo by mi to v takom prípade veľa zbytočne voľného času na nudu a premýšľanie. Uvidím ako sa to všetko podarí.
Nateraz sa musím uspokojiť s touto dočasnou fázou môjho nového života tu, v cudzom svete. Čo nového som si zatiaľ z tohoto odniesol? pozorovaním priemerného Američana v mojom veku môžem hrdo povedať, Slováci, ste na tom stále o dosť lepšie čo sa týka spôsobu žitia života vo všeobecnosti. Taktiež som si našiel kopec času na seba samého, na možné neobjavené záľuby a trochu rozmýšľania. Avšak prajem si, aby sa to všetko nestalo od teraz zvykom, pretože jediné, čo si pri takom spôsobe nažívania tu, viem predstaviť, je samota.
