Rovnakí

Všetci muži sú neohrabané, sexistické hovädá. Všetky ženy sú ufrflané, namachlené pipky. Všetci dôchodci volia povinne najsociálnejšiu stranu a jej charizmatického predstaviteľa. Všetci mladí sú nevychovaní spratci a už dupľom nie takí slušní a úctiví ako kedysi. Všetky mladé Bratislavčanky sú kráľovnami auparských bulvárov a ich ešte bratislavskejší frajeri sú rytiermi sídlisk, klusajúc na svojich prefóliovaných fábiach.

Všetci Slováci sú apatickí naničhodníci. Všetci Maďari sú fúzatí nacionalisti s revanšistickými pohnútkami. Všetci cigáni sú nezamestnaní decko robiči a gadžo hejteri. Všetci Vietnamci sú vlastne len číňanci a všetci predávajú cvičky, na trhu prekrytom vlnitým plechom. Všetci východniari majú za cieľom inváziu do hlavného mesta a jeho následnú ekonomickú destabilizáciu a hlavne nasieranie fajnových blavákov.

Všetci židia sú členmi tajných spolkov, ktoré ovládajú svet. Všetci Arabi sú teroristi odpalujúci sa s malým Abdulahom okolo pása. Všetci homosexuáli nosia obtiahnuté, latexové gamaše a afektovane rozvracajú tradičné hodnoty. Všetky lesby sú krátkovlasé traktoristky, nanajvýš ochrankárky v supermarkete. Všetci Európania sú chlpatí a všetci Američania sú obézni. Afričania sú všetci lenivé muchy tse tse poletujúce cez utečenecké tábory sociálnej Európy. Všetci Gréci sú malátne paká bez chuti pracovať. Všetci rusi sú Putino-lízači uviaznutí v rokoch deväťdesiatych.

Všetky decká s pírsingami a dredami sú feťácke tupelá. Vodiči MHD majú jedinú misiu, zatvárať nám pred nosom dvere a ufujazdiť tesne pred dobehom na zastávku. Všetci cyklisti jazdia po ceste len preto aby sa nám hádzali pod tonové autá. Všetci dospievajúci si myslia že to tu je na prdel a treba odtiaľto čo najskôr odísť. Tí odrastení si všetci myslia, že na nič je úplne všade a môžu za to všetci ostatní. Všetci vinia všetkých ostatných a ostatní si myslia o všetkých, že sú rovnakí.

Všetci ľudia sú rovnakí, všetky stereotypy sú pravdivé a vychádzajú zo skutočných poznatkov nás všetkých.

Všetci blogeri píšu takéto články.

Posledný deň školy

Dnes som bol posledný krát na mojej strednej škole na spoločnej rozlúčke so spolužiakmi a učiteľmi. Skrývanie ťaživých emócií z miesta kde som strávil posledné štyri roky mi pripomenulo neústupčivosť časopriestoru. O to ťahšie sa mi sledovalo všetko dianie kedže som sa musel s mojím gymplom rozlúčiť o rok skorej ako ostatní.
Sledoval som svojich spolužiakov ako pred mojimi očami preháchadzajú viditeľnou tranzíciou z jednej životnej etapy na druhú, totálne inú. Narozdiel odomňa boli ale oni pripravení na túto veľkú životnú zmenu už mesiace dopredu. Zámena tak významných životných epizód nás raz za dlhú dobu vyruší v našom pohodlnom prežúvaní malých dní a pripomína nám všadeprítomnosť ubiehajúceho času a jeho tragickú férovosť.
Po skončení celej udalosti som sa šiel poprechádzať po chodbách budovy, v ktorej som trávil viac času ako doma. Z každej triedy na mňa v ozvene vyskakovali úsmevné spomienky, tváre ľudí s ktorými som trávil skoré rána nultých hodín a neskoré poobedné tmy počas sychravej zimy. Podvedomo som sa pri odchode otočil a pozrel za seba, či neuvidím známeho spolužiaka alebo spolužiačku, no zahliadol som len vyľudnenú chodbu. Už tam nikto nestál. Roztrúsili sa po meste, po krajine, po svete.

Nasadol som do auta a posledný krát pozrel do spätného zrkadla na moje dospievanie zhmotnené v jednej budove. Myslou mi prebleskol sekundový flashback, vyhodila sa mi husia koža, prehltol som horkastú slinu a pomaly odišiel preč. Na cestu domov som si zapol rádio a akurát pri nalaďovaní som narazil na skladbu, ktorú sme počúvali na rôznych udalostiach už v prvom ročníku. Je to v niečom príjemná skladba, ktorú by som mohol nazvať hymnou všetkých krásnych životných etáp a vzťahov, ktoré musia vždy principiálne, skôr či neskôr, skončiť.

"Větší než pokoj je můj nepokoj.
V mozku mi tiká jako věčný stroj:
Co prý mi brání sebrat odvahu
hledat a najít jeden z výtahů?"

Ako znevažujem vážnych

Vždy keď narazím na prehnane vážneho človeka, môj vnútorný podfuk radar začne nekompromisne pípať. Nehovorím o tých, ktorým prirodzený humor nič nehovorí alebo sa jednoducho nedokážu usmievať väčšinu dňa. To vôbec. Myslím tým prehnane serióznych nadľudí, ktorí si nechali kvôli svojmu zamindrákovaného vnútrajšku narásť pancier, ktorý neprerazí ani najjednoduchšia známka ľudskosti.

Mnoho krát stretávam serióznych chrtov. Vysokých ako kanadské sekvoje, hrdo si nosiac svoje nevkusné, vzorované košele keď sledujú okolitý svet cez svoje veľké nosy. Často inklinujú k autoritatívnym povolaniam, v ktorých si musia autoritu umelo vydupkávať mocou sociálnej hierarchie. Napríklad učiteľ. Vtipné, nie nutne nevkusné žartíky na svojich hodinách, odrážajú ako bedmintonové košíky. Niet divu, že sa so študentmi na chodbách nezdravia. Dávno sa v ich očiach zmenili na kožené roboty. Dovoľujú si ma nechať prepadnúť bez toho, aby mi povedali so škodoradostným úsmevom - nemám ťa rád. Vždy som mal s takými osobnostný problém. Asi som bol na nich prinízky. Čo už. 

Celkom mám rád dúležitých šéfov. O vzájomnom rešpekte sa tu hovoriť nedá no ak sa mi niekedy pred nimi podarí šplhnúť, mám víťazoslávny pocit z dobre vykonanej práce. Vážni ako strojvedúci vo vojnových fabrikách sa po svojom malom podriadenom frenčajzi promenádujú ako majstri sveta a dávajú najavo svojim zamestnancom, že na ich teplé, vážne miestečko im nikto nesiahne. Škoda, že sa aspoň nesmejú na mojich nešikovných chybách. Možno by im to bolo bývalo pripomenulo, že aj oni boli raz zamestnancami. 

Výsostne sa mi hnusia vážne zakrpatené ženy nad 45. Vo svojich farebných blúzkach a elastických podprsenkách mudrujú do sveta akoby mu ešte rozumeli. Jedna vážna numerologička, druhá odborníčka na dietológiu a tretia vidí za všetkými bankami židovské spiknutia. Mne sú ich teórie ukradnuté. Pokým sa nevedia pousmiať nad dvojzmyselnými vtipmi svojich mužských spoločníkov, sú pre mňa len nezaujímavé ženské evita press knihy vo farebnej obálke. 

Nesympatickí sú mi najmä seriózne pobožní askéti. Vážnosť sa stala ich hlavnou črtou. Nerozosmeje ich ani sám Boh v tvídovom saku. Ťažko keď vo svojom vnútri hasia neutíchajúce množstvo komplexov z dedičného hriechu po rodičoch. Vždy som im chcel pomôcť z tejto vážnosti uniknúť nejakým inteligentným vtipom-podpichom, oni akýkoľvek náznak neserióznosti odpália svojimi popolníkovými okuliarmi a zatvrdnutými okáľmi. Ešteže ma tým neoklamú. Hneď si ich predstavím ako chrčia pri prvej pomanželskej súloži a celibátom nedotknuté telo sa im premieňa na spotenú vretenicu. Po takej predstave nezožeriem vážnu tvár ani samému Ježišovi.

Najväčších triednych nepriateľov vidím vo vážnych spasiteľoch sveta do dvadsaťpäťky, zo stredne vyššej vrstvy. S vlastným odrazom v lakovkách od ocina sa prechádzajú po najrušnejších bulvároch veľkých miest, cez ktoré sa pred pár rokmi tackali z hračkárstva so starkou. V ruke si nosia svoj týždeň. a každé laické zistenie svojho okolia okamžite spochybnia doprava nakloneným úškrnom a ironickou poznámkou. Keď mi však miesto pevného stisku podajú svoju mariánvargovskú rybaciu plutvu, všetky ich ekonomické teórie utopím v oceáne gýču a pretvárky.

Mojich vážnych rovesníkov za konkurenciu nepokladám. Každý týždeň iný slang, každý rok sa na obraz svojho nového partnera/ky meniace maniere a ideály. Pred rokom si chodila so Števom umelcom, vtedy si bola vážne zažratá do avantgardných výstav obrazov. Teraz chodíš s Jozefom anarchistom a na internete si si objednala už druhé tričko s podtlačou Čegevaru. Fero ani ty sa nesmej, keď boli tvoji kamaráti raperi, hulil si trávu pred školou a odkedy randíš s Dorotkou hipsterkou, tvoje záľuby sa zredukovali na lahodné fejsbukové prestrelky a fotky z Polaroidu. Ani vy vážení ma neoklamete svojou vážnosťou a úspechmi v debatných súťažiach. Stačí mi obraz ako nenápadne čúrate vo svojej sprche a maskujete to šampónovou vodou, vtedy sú vám všetky analógy či dejiny filozofie úplne márne.

Vážne kecy pripitých hochštaplerov v miestnych lokáloch našťastie neberie vážne nikto, okrem rovnako spitých nímandov. Jeden by si myslel, že práve oni poznajú podstatu života, no tá vyšumí z ich hláv spolu s rannou opicou. Vážne odvážnych sídliskových bitkárov zavetrím ešte skôr ako ich bojové, vážne psy zavetria mňa a s radosťou sa im vyhnem mílovou obkľukou. Kačice špuliace svoje seriózne pery skrz perifériu každého nevinného okoloidúceho ma tiež nevyvedú z miery. Škoda, že ti tie žvásty o živote po smrti nezbaštím, minula si všetku svoju serióznosť pri ohyzdne predĺžených mihalniciach. Kým sa ti vládzem pozrieť do očí, som už úplne vyčerpaný.
Vážne žvásty, seriózne postoje tela a ešte serióznejšie ľadové tváre, ktoré neroztopí žiadna vtipná historka. Profesionálne pózy a dospelácke heslá, vážne koníčky a ešte vážnejšie reakcie. Seriózne pohľady, prehnane učebnicové odpovede. Mňa neoklamete. Všetkých si vás predstavujem ako v smrade sedíte na záchode a rukou odháňate dotieravú muchu. Keď nestačí ani to, predstavím si vás ako sa na staré kolená zmätene posierate do svojich plienok a senilná pamäť vám už nedovolí tváriť sa tak prehnane vážne. O chvíľu prídete pred poslednú zastávku a vás bude trápiť najmenej práve to, ako seriózne pôsobíte. Buďte si vážni, buďte si seriózni no prosím nerušte ma v mojej detinskosti. Rád by som bol ešte na chvíľu neserióznym dieťaťom a užil si život, kým sa aj na mňa úplne nenalepí tá vaša vážnosť. Ďakujem Vám. 

Neznesiteľná ľahkosť slov

“I turned silences and nights into words. What was unutterable, I wrote down. I made the whirling world stand still.”    - Arthur Rimbaud



Kto vie ako by sa naši predkovia, ktorí vymýšľali slová na pomenovania vecí, zachovali ak by tušili ako raz budú tieto slová unášané a zneužívané každodenným výtrusom našich verbálnych potrieb.

Slová sa stali našimi obeťami a spolu s nimi sa často stávame obeťami aj my sami. Slová, ktoré sa dávno vytriedili na tie vzácne a tie za ktoré skrývame ozajstné pocity čo postupom času vedie ku zabetónovaniu sa pod ťažký múr poloprávd a lží pri ktorých sa ani sami nespoznávame.

Slová, či už mäkké vankúšiky krúžiace okolo našich hláv alebo chladné skladačky z virtuálnych písmeniek na displeji monitoru či telefónu. Slová sú aj bolestivé citoslovcia vyparujúce sa v chladnom jesennom daždi. Vlhkému dažďu ani pare tie nevinné slovka neprekážajú a často nám dovoľujú napísať naše tajné alebo blbé slová na nejedno zahmlené okno autobusu. Tým naše gramatické chyby ani škrabopisy neprekážajú a čoskoro aj tieto slová vpijú do stratena.

Lepiace ako sfermentovaný med nás slová sprevádzajú od prvého "Mama" či "Tata". Tí, ktorým život jedného z nich vzal vyformičkujú zo slov otázku "Kde len že si?". Šikovnejší vychcanci sa už dávno naučili zmeniť silu slov vo svoj prospech a túto svoju moc využívajú ako najfunkčnejší samopal pri nevinných klamstvách alebo vínom zamočené múdrosti o pol druhej nad ránom, v každej jednej krčme. Slová sú aj priateľské frázy "to bude dobré" a následne "asi to tak malo byť", ak plán A nevyšiel. Nie jedno stretnutie o dvanástej na námestí okradli slová o budúcnosť frázami typu "Mám veľa učenia, Necítim sa dobre...". Nám tieto prázdne slová uberajú na dôležitosti a sebavedomý ale aj napriek tomu sa oblepíme náplasťou s názvom je mi to jedno.

Už si ani svoje životy bez slov nevieme predstaviť. Pekné rozprávky pred spaním či plány na krajšie zajtrajšky boli kedysi našim hlavným dôvodom pre pekné sníčky no dnes už nad nimi len mávneme zvyškami slov obstrielanou rukou.

Slová o nadprirodzených čarodejníkoch a ježibabách sa už dávno neviažu na dedkove rozprávania pri dlhých cestách vlakom. Ešteže tým fantazmagóriám znovu raz uveríme keď budeme mať takisto zvráskavené pery ako mal aj ten dedko. Múdrym a všetko-zdôvodniteľným slovám už dávno neveríme a spolu s nimi už neveríme ani tým naozaj úprimným, detským alebo matkiným slovám ktoré sa na čelnom skle nášho života rozplesnú ako kyslý dážď vo vysokej rýchlosti. Nečistý smog každodenných slov zahltil našu oblohu a to krásne slnko, ktoré tak krásne hrialo na naše mladistvé viečka, už dávno nevidíme za tou hŕbou prázdnych slov, ktoré sú ešte menej hmatateľné ako belasé obláčiky.

Slov je plný celý svet. Posiaty plytkými frázami a včerajškom ovplyvnenými Über-slovami, ktoré kričíme do sveta bez hanby z toho, že sme si ich prečítali v ranných novinách. Tie najkrajšie slová majú aj tak už na chrbtoch iba mohutné stromy v lese alebo staré dopisy. Majú dobrý dôvod na to aby sa zvinuté a pokrčené povaľovali na povalách našich babičiek a hrdo sa držia pri živote kým sa nadobro nezmenia na prach a nestanú sa súčasťou slovami znečistenej atmosféry.

Tie slová máš v perách a v rukách len ty. Je na tebe ako sa s nimi pohráš, pozahýbaš ich a zabalíš do ružových kabátikov s cieľom nezraniť. Napíš ich bezducho na klávesnicu alebo prstom na pery človeku naproti. Použi ich tak, aby odžili celý tvoj život za teba alebo si vyber také aby si ťa ľudia pamätali. Jedno či všetky. Snaž sa mi povedať všetko naraz alebo si poďme o tom všetkom len pomlčať pri bezcieľnej prechádzke.

Je to na tebe.