Biela porazila šedú temnotu

Sedím si v škole na ďalšej hodine, na ktorú si nespomeniem. Často si v takejto v chvíli sadám ku oknu. Vidím tak aspoň na kúsok sveta a aj keď sa moc nehýbe, je to predsa len čarovné. Dnes ráno som si takisto sedel a len pozoroval svet, keď v tom začalo snežiť. Snežilo dlho, pár hodín, na naše pomery dosť. Pomaly ale isto sa vymrznutá žlto zelená tráva a starobou a špinou porazené mestské chodníky, strácali pod bielou plachtou čerstvého snehu.

Pomaly sa strácala všetka temnota špinavého mesta, šedé cesty, byty, ufúľané autá ba aj odpadky a zvieracie exkrementy. Všetko upadlo v zabudnutie pod ľadovým darom z oblakov. Aspoň na chvíľu som mal pocit, že sme na začiatku, v bode nula, že je tu všetko nové a čerstvé. Ani stopy po človeku, len čistý sneh.

Po chvíľke sledovania tohoto procesu, som zahliadol s môjho okna malé deti zo školy, ktoré vyšli na zasnežený dvor, ktorý pod snehom vlastne ani nebol vidieť. Ako veľká biela lúka bez hraníc. Sledoval som úplne prvotné reakcie ľudí na čerstvo napadnutú bielu nádielku. Deti aj dospelí, sekundové paralýzy, pri ktorých všetci prežívali nejakí pocit, neviem presne o aký pocit išlo ale mám dojem, že všetci pri pohľade na nový sneh niečo cítia, cítili. 

Pár sekúnd prešlo a svet sa vrátil do pohybu. Decká sa rozbehli na ihrisko podupajúc všetok napadaný sneh. Učiteľky sa dali do reči. Chodci sa začali ukazovať a pomaly sa odhodlali prechádzať po snehom zasypaných chodníkoch. Sneh aspoň na chvíľu spomalil svet. Autá sa vynorili na parkoviskách spod bielej periny a vyryli do snehu šedo hnedé stopy po kolesách, dymom z výfuku začiernili biely sneh.

Ostal som v škole ešte dlho po skončení vyučovania v ten deň. Domov som sa vybral až pri zotmení. Kráčajúc sám po zasneženej ulici ma kŕmilo neznámou energiou. Po nastúpení do autobusu akoby všetko bolo bez zmeny, ľudia si pokojne čítali, hádali sa, nevnímali, volali. Autobus šiel pomaly, takže som si každodennú cestu dnes neobyčajne zmenenú, mohol o to viac vychutnať. 

Vystúpil som v centre, kde bolo všetko po starom. Sneh roztopený autami a uponáhľanými chodcami, šedé chodníky vykúkali spod roztečenej čľapkanice. Doprava paralyzovaná no nie od údivu ale od stresu a nepozornosti. Zápchy, hádky, havárie, krik. Čarovná nálada ma začína pomaly prechádzať. Nasadám na trolejbus, vyberám sa domov s pocitom, že čaro ľudia prestávajú vnímať. Prídem domov, na uliciach už nie je sneh ale napoly roztopený, napoly stuhnutý dážď. Hádam zajtra znovu napadne, pokryje temnotu šedých častí nášho mesta a ja sa tak zobudím do čarovného sveta nenarušenej snehovej periny. 

Takto znie moja nálada práve teraz

 http://www.youtube.com/watch?v=5xbILlr4RsA