Neznesiteľná ľahkosť slov

“I turned silences and nights into words. What was unutterable, I wrote down. I made the whirling world stand still.”    - Arthur Rimbaud



Kto vie ako by sa naši predkovia, ktorí vymýšľali slová na pomenovania vecí, zachovali ak by tušili ako raz budú tieto slová unášané a zneužívané každodenným výtrusom našich verbálnych potrieb.

Slová sa stali našimi obeťami a spolu s nimi sa často stávame obeťami aj my sami. Slová, ktoré sa dávno vytriedili na tie vzácne a tie za ktoré skrývame ozajstné pocity čo postupom času vedie ku zabetónovaniu sa pod ťažký múr poloprávd a lží pri ktorých sa ani sami nespoznávame.

Slová, či už mäkké vankúšiky krúžiace okolo našich hláv alebo chladné skladačky z virtuálnych písmeniek na displeji monitoru či telefónu. Slová sú aj bolestivé citoslovcia vyparujúce sa v chladnom jesennom daždi. Vlhkému dažďu ani pare tie nevinné slovka neprekážajú a často nám dovoľujú napísať naše tajné alebo blbé slová na nejedno zahmlené okno autobusu. Tým naše gramatické chyby ani škrabopisy neprekážajú a čoskoro aj tieto slová vpijú do stratena.

Lepiace ako sfermentovaný med nás slová sprevádzajú od prvého "Mama" či "Tata". Tí, ktorým život jedného z nich vzal vyformičkujú zo slov otázku "Kde len že si?". Šikovnejší vychcanci sa už dávno naučili zmeniť silu slov vo svoj prospech a túto svoju moc využívajú ako najfunkčnejší samopal pri nevinných klamstvách alebo vínom zamočené múdrosti o pol druhej nad ránom, v každej jednej krčme. Slová sú aj priateľské frázy "to bude dobré" a následne "asi to tak malo byť", ak plán A nevyšiel. Nie jedno stretnutie o dvanástej na námestí okradli slová o budúcnosť frázami typu "Mám veľa učenia, Necítim sa dobre...". Nám tieto prázdne slová uberajú na dôležitosti a sebavedomý ale aj napriek tomu sa oblepíme náplasťou s názvom je mi to jedno.

Už si ani svoje životy bez slov nevieme predstaviť. Pekné rozprávky pred spaním či plány na krajšie zajtrajšky boli kedysi našim hlavným dôvodom pre pekné sníčky no dnes už nad nimi len mávneme zvyškami slov obstrielanou rukou.

Slová o nadprirodzených čarodejníkoch a ježibabách sa už dávno neviažu na dedkove rozprávania pri dlhých cestách vlakom. Ešteže tým fantazmagóriám znovu raz uveríme keď budeme mať takisto zvráskavené pery ako mal aj ten dedko. Múdrym a všetko-zdôvodniteľným slovám už dávno neveríme a spolu s nimi už neveríme ani tým naozaj úprimným, detským alebo matkiným slovám ktoré sa na čelnom skle nášho života rozplesnú ako kyslý dážď vo vysokej rýchlosti. Nečistý smog každodenných slov zahltil našu oblohu a to krásne slnko, ktoré tak krásne hrialo na naše mladistvé viečka, už dávno nevidíme za tou hŕbou prázdnych slov, ktoré sú ešte menej hmatateľné ako belasé obláčiky.

Slov je plný celý svet. Posiaty plytkými frázami a včerajškom ovplyvnenými Über-slovami, ktoré kričíme do sveta bez hanby z toho, že sme si ich prečítali v ranných novinách. Tie najkrajšie slová majú aj tak už na chrbtoch iba mohutné stromy v lese alebo staré dopisy. Majú dobrý dôvod na to aby sa zvinuté a pokrčené povaľovali na povalách našich babičiek a hrdo sa držia pri živote kým sa nadobro nezmenia na prach a nestanú sa súčasťou slovami znečistenej atmosféry.

Tie slová máš v perách a v rukách len ty. Je na tebe ako sa s nimi pohráš, pozahýbaš ich a zabalíš do ružových kabátikov s cieľom nezraniť. Napíš ich bezducho na klávesnicu alebo prstom na pery človeku naproti. Použi ich tak, aby odžili celý tvoj život za teba alebo si vyber také aby si ťa ľudia pamätali. Jedno či všetky. Snaž sa mi povedať všetko naraz alebo si poďme o tom všetkom len pomlčať pri bezcieľnej prechádzke.

Je to na tebe.