Na mieste!

Takže dnes už sa mi to oficiálne začína. Ležím v posteli v novom dome, v novej krajine a so sedem hodinovým posunom času do zadu. Ťažko opísať prvé pocity. Môj let z New Yorku do Austinu bol celkom hladký. Americké aerolínie sú najbyrokratickejšia spoločnosť akú som zatiaľ stretol. Okrem vzduchu majú spoplatnené skoro všetko. Stretol som aspoň príjemnú slečnu v lietadle, ktorá žije v Austine a povedala mi o meste veľa, plus privítala ma v jej mene v štáte Texas. Ak sú všetci ľudia takí milí ako ona, malo by to byť všetko skvelé.
Na letisku ma už čakal môj budúci ročný otec, Loran s nápisom "Welcome Nik to Austin" a ja som v tom momente, keď som ho uvidel pochopil, že s týmto človekom budem nažívať najbližších desať mesiacov.
Hneď ako sme vyšli z letiska tak mi dala facku obrovská horúčava, ktorá sa v Európe ešte našťastie nedá zažiť (103 farenheitov, teda vyše 42 stupňov).
Idúc v aute po veľkej ceste do budúceho domu som videl zapadať obrovské oranžové slnko, ktoré je tak dobre známe z filmov juhu a juhozápadu. Keď som došiel domov a uvidel svoju novú izbu, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Na jednu stranu radosť z niečoho nového a vlastného a na druhú, neopísateľný pocit vnútornej paniky nad nezmeniteľným osudom toho, že tu budem vyše jedného roka. Našťastie netrvalo dlho a po prezretí si nočného okolia a "udomácnení sa", som sa upokojil a všetko zobral z radosťou. Avšak stále mi je ťažko uvedomiť si, že toto teraz nie je len dovolenka, ktorá do troch týždňov skončí ale ročná a "reálnejšia" skúsenosť. Nuž, mám pocit, že tie naozajstné emócie a zmiešané pocity ešte len prídu. Uvidím ako sa mi bude žiť v kultúre, ktorou som vždy opovrhoval a medzi ľuďmi, ktorých som vždy bral trochu s rezervou. Uvidíme čo zajtrajšok dá. Každý nový zajtrajšok od teraz